“Tiež v tom hralo rolu to, že náš blízky kamarát mal rakovinu. Bojoval s ňou dva roky a zomrel. Rodičia sa o tom neustále bavili, ja som mala 16 a neustále som premýšľala o rakovine a smrti. Lenže som nebola schopná o tom hovoriť a dusila to v sebe, “spomína Jana.

Priznáva, že v tej dobe začala tiež sledovať, ako vyzerá. “Navyše sa všade písalo” nejedzte pečivo, sacharidy, tuky “. A ja som si na začiatku jednoducho povedala, že trochu schudnem. Dovtedy pre mňa nebol problém zjesť sviečkovú so šiestimi a navrch tabuľku čokolády. Nebola som tučná, takže stačilo z jedálnička vysadiť pár položiek a schudla som. A samozrejme sa mi to zapáčilo, “opísala nenápadnú a zradnú cestu k anorexii Jána.

Potom už to išlo rýchlo. Jana si začala hľadať a skúšať rôzne diéty, keď sa dočítala, že by sa nemalo jesť pečivo, vyškrtla ho z jedálnička, nejedla po 18. hodine, skúmala kalorické hodnoty potravín. Všetkému prispievali titulky v médiách. “Stačí, keď si otvoríte internet, a už tam na vás vyskakuje ” schudnite za týždeň do plaviek “, atď.,” usmieva sa Jana.

Telo chcelo jesť, hlava to nedovolila
Janine neustále riešenie jedla sa začalo premietať do jej osobných vzťahov. “Prišla som úplne o sociálny život. Uzavrela som sa do seba, prestala som chodiť von s priateľmi, pretože keď niekam idete, tak sa zvyčajne staviate na jedlo alebo si dáte alkohol. Bála som sa skrátka tráviť s nimi čas kvôli jedlu, “rozpráva Jana s tým, že jej nikto veľmi dlho nepovedal, ako je chudá.

” Nikto do mňa vyslovene nekopol. Jasné, ľudia mi to začali hovoriť, ale ja som to asi nepočúvala. Rodičia si všimli, že nejem, a tak som skončila v nemocnici Motol. To bola moja prvá hospitalizácia z mnohých, “priznala dievčina, ktorá rovnako z nemocnice odišla na vlastnú žiadosť. Lekár podľa nej neskôr priznali podcenenie jej problému. To pripisuje Jana svojej pozitívne povahe a tomu, že na všetkých pôsobia “v pohode”.

Článok pokračuje na ďalšej strane.